na motívy Moliérovej hry Lakomec
Prešporské divadlo sa od svojho počiatku vyprofilovalo skôr ako autorské divadlo. Pri tvorení dramaturgie sa nezameriavame na to „čo konkrétne chceme inscenovať, akú hru si vyberieme“, skôr uvažujeme o téme, hľadáme „čo nás trápi, akú tému chceme spracovať“. Väčšinou nás potom ona vedie k napísaniu textu. Ale ak nás spoločné rozhovory zavedú k pojmu „lakomstvo“ ako neduh doby, bolo by hriechom nevyužiť Moliérovu hru „Lakomec“.
Spočiatku nás skutočne zaujímala téma lakomstva, ale čím viac situá-cií z dneška sme nazbierali, čím viac sme sa ponárali do hĺbky tohto pôvodne hriechu, no dnes už v podstate bežnej ľudskej vlastnosti, tým viac otázok sme tvorili a tým menej uspokojivých odpovedí nachádzali. Kde sú v hre korene tohto neduhu? Prečo je Harpagon lakomý? A je vôbec lakomý? Alebo len úzkostlivý? Sporovlivý? Pre koho? S majetkom, ako je známe, do hrobu nevojdeš. Tak prečo hromadí statky? Kvôli deťom? Chce zabezpečiť svoju rodinu? Takže má svoju rodinu rád? A takto sme sa vŕtali v rodine pána Harpagona, až sme zistili, že táto téma, ktorá je v Lakomcovi tiež prítomná, nás vlastne zaujíma viac.
Dostali sme sa k téme „prenosu génov“, či „vzorov správania“, ktoré sa vinú jednotlivými rodinami. Náš Harpagon vlastne svoje deti len vychováva. Nevinná záležitosť. Seje do svojich detí podobné vzorce, aké si odniesol zo svojej pôvodnej rodiny, ktoré rokmi vycibril do dokonalosti a aké jeho deti budú siať do svojich potomkov. Pripraviť svojich potomkov na život v džungli lakomstva, arogancie, egoizmu, klamstiev, nie je sranda. Vymyslieť a pripraviť dokonalú strategickú hru, lebo škola hrou je to najlepšie, čo môže pedagóg pre svojich žiakov urobiť, to chce značnú dávku inteligencie. A osobnej skúsenosti.
Stačí sa poobzerať. Mladý arogantný dedič nejakého obrovského nakradnutého majetku sa nenarodil s vlastnosťami „arogantného dediča“. Narodil sa, ako všetci ostatní, ako čistý list, na ktorý jeho rodičia načmárali obludný kruh neduhov, ktoré sa cez ďalšie generácie budú plaziť svetom.
Alebo je to celé inak?
Existujú dva životy? Jeden žijeme cez deň a ten druhý, ten ktorý žijeme v noci, ktorý snívame, to je ten život, po ktorom túžime? Život, v ktorom sa chováme tak, ako by sme naozaj chceli?
réžia, dramaturgia, výber hudby: Ivan Blahút
kostýmy a scéna: Jan Kocman
hudobná spolupráca (Con una rosa): Marián Fero
choreografia: Lukáš Bobalík
bulletin/plagát: Michal Herman, František Lintner
Hrajú:
Harpagon: Miloš Chrappa
Kleant: Ján Jackuliak
Marianna: Rebecca Smudová
Eliza: Judita Hansman
Fotky z predstavenia na stiahnutie vo väčšom rozlíšení – ZIP súbor.
